17
júl

Miškin príbeh

Miškin príbeh

 

4 roky silných emócií, obáv, nádeje, ale aj trpezlivosti, racionality a rozumných rozhodnutí. Dnes je šťastná a tesne pred pôrodom…aj vďaka SPLNu.

Čítajte rozhovor na pokračovanie,  v ktorom  sa  Miška  podelila  s nami o svoje skúsenosti.

Koľko máte s manželom rokov? Ako dlho ste spolu?

O chvíľu budem mať 30 a manžel 28. Možno stihnem porodiť ešte ako 29-ročná (smiech). Sme spolu 5 rokov.

Kedy ste si uvedomili, že je tu problém? Kedy nastal bod zlomu, že asi niečo nie je v poriadku?

Zhruba po pol roku snaženia sa. Zo začiatku sme to nejako intenzívne neriešili, nakoľko sme boli ešte krátko spolu, ale keď sa nám  nedarilo  ani po roku, tak som si uvedomila, že zrejme dačo nebude v poriadku.  A vtedy sa všetko začalo..

Vedela si  pred vlastnou skúsenosťou  niečo o problémoch  spojených s  neplodnosťou? Niekto s podobnými problémami z okolia?

Pravdupovediac, som sa tým nikdy nezaoberala, nakoľko som ešte neuvažovala o deťoch. Predsa len, málokto 25-ročný nad tým rozmýšľa. Človek si začne takéto veci uvedomovať, až keď to zažíva na vlastnej koži. Aspoň u mňa to tak bolo. Keby som to bola vedela skôr, určite by som to aj riešila skôr. V mojom okolí som sa nestretla s tým, žeby niekto mal tento problém. Skoro všetky kamarátky v mojom veku (dokonca aj mladšie) už deti majú. Ja akosi zaostávam (smiech). Ale už je to na dobrej ceste. To, že má niekto taký istý problém ako my s manželom, som zistila až keď sme to začali riešiť. A musím povedať, že je lepšie keď má človek niekoho s kým sa môže na túto tému porozprávať. Predsa len vzájomná podpora a porozumenie…to je naviac. Pretože človek, ktorý si tým neprejde, tak sa nemôže vcítiť do našej kože. Môže sa snažiť porozumieť tomu, ale nikdy to úplne nepochopí.

Čo nasledovalo? Odkiaľ ste mali info? Google? Modrý koník? Chaty?

Nasledoval kolobeh vyšetrení. Ako mladšia som mala problém so štítnou žľazou. Mala som hypotyreózu a  už vtedy mi pani doktorka povedala, že v budúcnosti bude problém s otehotnením,  pretože mám  dosť vysoký prolaktín. Vtedy som to však veľmi neriešila. Až keď som začala navštevovať svojho gynekológa, ktorý  mi to pripomenul. Prolaktín bol síce stále zvýšený ale problém videl v tom, že mám anovulačný cyklus – t.j. nedochádzalo u mňa k dozretiu folikulu a uvoľneniu vajíčka. Začali sme to riešiť liekmi – clostilbegytom. Užívala som ho niekoľko mesiacov a musím povedať, že zabral rýchlo. Len otehotnieť sa stále nedarilo. Tak sme začali pátrať po príčine aj na strane manžela. Môj doktor nám doporučil vyskúšať nejaké reprodukčné centrum. Spomenul medzi inými SPLN. Keď aj manžel podstúpil vyšetrenie u andrológa, výsledky spermiogramu neboli  ideálne,  a  jeho doktor taktiež odporúčal SPLN. Vtedy som začala čo to študovať  aj na internete.

Čo rozhodlo? Bolo to ťažké? Išli ste bez predsudkov? Mali ste obavy?

Internet mi poskytol dostatok informácií ohľadom IVF. Dovtedy som o tom nič netušila, ale ani mi nenapadlo sa tým zaoberať. Zistila som,  čo všetko to obnáša, čítala som si rôzne recenzie, diskusie žien na „modrom koníkovi“, ktoré IVF podstúpili, pozorne som to všetko študovala. Išli sme do toho bez predsudkov. Veď na tom, že človek túži po dieťati nie je nič zlé, aj keby tomu musela pomôcť medícina a lekári. Jasné, zo začiatku to bolo ťažké, celkovo  sa  zmieriť s tým, že práve my musíme toto všetko absolvovať… Ale keď som zistila,  koľko ľudí si tým prechádza, tak ma povzbudil fakt,  že v tom nie sme sami.

Prečo práve SPLN? Boli ste aj inde?

SPLN preto, lebo nám to nezávisle na sebe navrhli dvaja lekári. Ako som už spomenula, nikdy som sa nezaoberala tým, že existujú nejaké reprodukčné centrá. Hneď ako nám bol spomenutý SPLN, tak som si na internete pozrela recenzie. Informácie, ktoré sme získali, nám stačili k tomu aby sme sa rozhodli. Vlastne ani som žiadne iné centrum nevyhľadávala, nakoľko ľudia si na internete SPLN pochvaľovali. Rozhodli sme sa teda,  že to vyskúšame. Veď ak by sme neboli spokojní, mohli sme potom vyhľadať  iné centrum. No to sa našťastie nestalo 🙂 Inde sme v rámci KE ani SVK neboli.  

Čo všetko ste absolvovali?

Pri príchode do SPLN-u ešte za pôsobenia pani docentky, sme odovzdali výsledky z doterajších vyšetrení, ja som absolvovala klasické vstupné gynekologické vyšetrenie a manželovi urobili spermiogram. Po výsledkoch zo spermiogramu nám bolo navrhnuté podstúpiť rovno IVF. Tak sme sa do toho pustili. Tento prvý pokus bol v roku 2016. Pani docentka nám všetko vysvetlila, ako to bude prebiehať, koľko si zhruba máme pripraviť financií. Absolvovala som krátky protokol, čo znamenalo, že som  bola stimulovaná 10 dní a potom nasledoval odber  a vklad. Prvý pokus nedopadol úspešne.  Síce zo začiatku všetko vyzeralo nádejne, otehotnieť sa mi podarilo,  ale skončilo to missed abort. Po vysadení liekov som sa „vyčistila“ sama, takže nebola nutná kyretáž. Bolo nám vtedy veľmi ťažko. Nechápala som,  prečo sa to stalo. Išli  sme do toho s nádejou že sa to podarí hneď, keďže sme nemali ani vysoký vek ani také zlé výsledky z vyšetrení. Bol to veľmi nepríjemný, zlý, smutný zážitok. A navyše sme mali obaja s manželom  taký nejaký pocit, že sa nám nedostáva podpory ani zo strany lekárov, ktorí nám v tom mali pomôcť. Po potrate nás poslali na genetické testy, či je všetko ok a či náhodou nemáme nejakú „nezhodu“. Aj genetické testy nám však potvrdili, že je všetko v poriadku. Po tejto skúsenosti  som nejakú dobu odmietala podstúpiť ďalšie IVF. Rozhodli sme sa preto, počas návštevy Bulharska, skúsiť navštíviť nejakých lekárov aj tam, aby sme zistili aké postupy majú oni a či nám nebudú vedieť poskytnúť iné informácie ako u nás na Slovensku. Povedali nám, že najlepšie reprodukčné centrá, ktoré sú špičkou sa nachádzajú v Turecku v Istanbule.  Začali sme  zvažovať aj túto možnosť. Potom mi však v inom centre jeden doktor povedal, že mám zlé výsledky testov  krvi. Mala som nejakú mutáciu, o ktorej ma na Slovensku nikto neinformoval,  ani ma nikto neposlal  na hematológiu. Zistili mi zvýšenú zrážanlivosť, čo vlastne bolo aj príčinou toho, že som nevedela v sebe udržať plod. Ďalej sme už nič v Bulharsku neriešili, jednak nebol čas a jednak som si chcela tieto vyšetrenia dorobiť už u nás doma v Košiciach.

Ako si znášala stimuláciu? Koľko sa podarilo odobrať vajíčok?

Prvú stimuláciu som znášala dobre, ani som nepocítila na sebe zmeny. Ako napr. zmeny nálad z toľkých hormónov či priberanie, bolesti. Avšak asi to bola slabá stimulácia, nakoľko sa podarilo odobrať len 5 vajíčok, z toho sa podarilo oplodniť 3 a z tých 3 boli životaschopné 2. Takže sme rovno dali vložiť 2 blastocysty. Pri druhom IVF už to bolo o niečom inom. Stimuláciu som znášala trošku horšie, mala som aj iné injekcie. Pribrala som 4 kg, bývalo mi zle, dokonca som musela navštíviť aj pohotovosť, nakoľko som sa zľakla či sa u mňa neprejavil hyperstimulačný syndróm. Našťastie všetko bolo v poriadku, len som bola trošku viac nafúknutá. Druhá stimulácia však dopadla oveľa lepšie, bolo mi odobratých 7 zrelých folikulov, z toho sa podarilo oplodniť 5 a všetky prežili. Takže to trápenie stálo za to! Pri druhom IVF sme dávali vkladať 2 embryá v štádiu moruly. Ujali sa obe, no nakoniec sa jedno vstrebalo.

Koľkokrát si bola celkovo stimulovaná?

Celkovo som stimuláciu a odber absolvovala 2x.

Opýtam sa aj na finančnú stránku problému, ak Ti to nevadí. Koľko to stálo?
Rátali ste s  výdavkami? Stálo to za to?

Aj napriek tomu, že časť nákladov uhrádza poisťovňa,  to bolo pre nás finančne náročné… Jedno IVF bez zmrazenia embryí nás vyšlo okolo 1.000 eur. Pri druhom trošku viac, keďže nám ostali embryá na kryokonzerváciu.  Rátali sme s tým, že to určite nebude lacná záležitosť, ale nerátali sme s tým, že to budú až takéto výdavky.  Ale určite to stálo za to! Nič neľutujeme. Aj keby nás to vyšlo viac, určite by sme do toho išli znovu.

Povedali  ste najbližším o probléme? Mali-máte v nich podporu?

Najbližšia rodina o tom vedela od začiatku. A od začiatku nás v tom podporovali či už po psychickej stránke alebo finančnej. Bez ich pomoci by sme to zvládali ťažko. A veľmi im za to ďakujeme, že pri nás stoja od začiatku celého toho procesu.

Máte u nás  uskladnený materiál?

Áno,  máme 3 „mrazáčikov“. To je taká fráza na zmrazené embryá na soc. sieti (smiech).

Aké sú teraz emócie?

Emócie? Neopísateľné! Po toľkých rokoch (4 roky) a toľkých pokusoch…ani sa nevieme poriadne vyjadriť. Sme nesmierne šťastní, že sa to podarilo 🙂 už sme ani neverili, ani sme to nesílili a povedali si, že čo má prísť príde. A ono to skutočne prišlo 🙂

Ako vnímaš SPLN ako pracovisko? Jeho atmosféru?

Musím povedať, že veľmi pozitívne. Atmosféra, ktorá tam vládne je super. Pri prvej návšteve to bolo všetko také nové, neznáme, plno ľudí…avšak už pri druhej návšteve (rozumej 2.cyklus IVF) sme tam už išli s tým, že to poznáme. Boli sme uvoľnenejší. Personál, miestnosti, lekári…nemôžme povedať krivé slovo. Všetko bolo super. Ja som sa tam ani necítila ako u lekára. Čakáreň s pohodlným sedením, televízor, milé a usmievavé sestričky. A pán doktor? To je jeden skvelý, pozitívny človek s ľudským prístupom a super humorom. Vedel navodiť uvoľnenú atmosféru, pozitívne naladiť, všetko pekne vysvetliť. Naozaj som sa tam cítila veľmi dobre a na každú ďalšiu návštevu som sa tešila. Týmto by som sa aj chcela poďakovať celému tímu v SPLN-e za ich starostlivosť a milé slová. A pánovi Dr. Lazarovi, že nás od začiatku povzbudzoval, dvihol mi telefón aj o polnoci, keď som mala problémy počas stimulácie, nikdy nebol nevrlý, stále mal milý a ukľudňujúci hlas. Sú to naše osobné pocity a skúsenosti.  A najviac ma potešilo, ako sa pán doktor potešil, že sa nám IVF podarilo a keď nám oznámil, že máme 2 bijúce srdiečka.

Veľmi sa s Vami teším. Miška, a ako znášaš tehotenstvo? Boli nejaké komplikácie? Bola si hospitalizovaná?

Tehotenstvo nooo….v prvom rade som šťastná 😀 ale musím sa priznať, že celé tehotenstvo som mala nejaké problémy. Tým nemyslím iba nevoľnosti. Tak ako som sa tešila na tehotenstvo, tak sa už teším kedy bude po (smiech). Každý mesiac, týždeň som musela absolvovať nejaké vyšetrenia. Od porúch zrážanlivosti krvi, cez tehotenskú cukrovku až po hospitalizácie. Jednak celé tehotenstvo si pichám injekcie na riedenie krvi, nízky tlak mi spôsoboval závraty, kvôli ktorým som mala aj nepríjemnú skúsenosť, kedy som cestovala na kontrolu do  nemocnice a počas cesty v MHD som odpadla. Našťastie sa našli milí ľudia, ktorí mi pomohli a odviedli ma potom do nemocnice. A som rada, že sa bábätku nič nestalo! Neskôr mi zistili tehotenskú cukrovku, viem že to nie je „také strašné“ ale pre mňa to bolo, lebo  prvú polovicu tehotenstva som nemala  vôbec chuť na sladké,  ale akonáhle som „vyfasovala“ glukomer na meranie glykémií, som zrazu  chuť na sladké mala obrovskú (smiech). Nasledovali kožné problémy, problém so štítnou žľazou (našťastie som mala výsledky dobré, takže o jedného lekára menej). Musela som podstúpiť menší chirurgický zákrok na plastickej chirurgii. Na pere sa mi vytvoril pyrulóm a stále rástol, spôsoboval mi problémy pri jedení, či umývaní zubov. Opakovane krvácal a trhal sa, no , bolo to strašné a najhoršie bolo to, že lekári dávali od toho ruky preč, nakoľko som tehotná. Našiel sa však taký, ktorý nevidel problém v jeho odstránení. Anestéza  bola iba lokálna a bábätku to nijako neublížilo.  O bolesti zubov ani nehovorím…  Ďalej nasledovala moja prvá hospitalizácia v 25tt., kvôli falošným kontrakciám a hroziacemu predčasnému pôrodu.  Poležala  som si v nemocnici 5 dní. Potom bol trošku kľud a druhá hospitalizácia bola  zrhuba  v 34.-35.tt., nepamätám si  presne, tiež kvôli hroziacemu predčasnému pôrodu. Poležala som si týždeň. Jednoducho naša malá princezná sa nás už nevie dočkať (smiech).

Kedy to bude?

Dúfam, že už čoskoro. Teraz sa pre zmenu nášmu dieťaťku nechce ísť von. Asi si povedala, že keď sme ju toľko zdržiavali, tak si teraz počkáme až do konca (smiech). Termín mám 31.7. deň pred mojimi narodeninami 🙂…tak uvidíme kedy nás naše vysnívané klbko šťastia prekvapí 😉

Miška, ďakujem Ti za rozhovor. Som presvdčená, že Tvoje otvorené slová si bude čítať mnoho mamičiek a  budúcich mamičiek. Ak bojujú s podobným problémom, možno si nájdu cestu k nám. Budeme sa tešiť!