Aké je to stať sa darkyňou vajíčok?

Jedna z našich darkýň – Soňa, nám poskytla rozhovor v nádeji, že takto sa informácie priamo „z prameňa“ dostanú k ďalším mladým ženám. V nádeji, že aj iné budú chcieť pomôcť neplodným párom a stať sa darkyňami.

Soňa, si pár mesiacov po hormonálnej stimulácii a odbere vajíčok. Ako sa cítiš, si v poriadku, čo máš nové?

Po odbere som bola okamžite vo „svojej koži“. Bola som prekvapená ako rýchlo telo zareagovalo na zmenu. Nemala som žiadne bolesti, na druhý deň som sa vrátila k bežnému rytmu – škola, práca, zábava.

Mala si pred odberom vajíčok nejaké nevysporiadané otázky, problémy?

Nie. Všetko okolo darcovstva som „spracovala“ pred tým , ako som sa definitívne rozhodla darovať vajíčka.

S kým si sa pred tým radila, komu si sa zverila o svojom pláne?

Otvorene som hovorila s partnerom, mamou, pár blízkymi kamarátkami, dokonca sme to prebrali s partnerovými priateľmi.

S partnerovými priateľmi? To je neobvyklé. Ako reagovali? Podporili ťa alebo skôr odhovárali?

Mama vyslovila obavu z toho či do budúcna „neminiem“ vajíčka a neprivodím sama sebe problém , keď budem chcieť mať vlastné deti. Nemala úplne odmietavý postoj, obávala sa myslím o mňa tak normálne matersky. Osobne totiž pozná pár, ktorý sa niekoľko rokov neúspešne pokúšal založiť si rodinu.

S kamarátkami sa bežne bavíme o sexualite, antikoncepcii ale aj o budúcnosti a materstve. Moje rozhodnutie prijali pozitívne, zaujímali sa o celý proces, boli zvedavé ako to prebieha.

Partnerovi priatelia vyslovili myšlienku, či nemám obavu, že niekde na svete bude možno „moje dieťa.“ Uzavreli sme to s tým, že na dieťa musia byť dvaja.

Čo bolo na celom priebehu najťažšie?

Prekvapilo ma, ako dlho trvalo, kým sa potvrdilo, že som geneticky v poriadku, zdravá a vhodná ako darkyňa. Výsledky testov sa spracovávali v zahraničí, čakali sme na nich viac ako mesiac. Samozrejme to naj boli 2 týždne stimulácie, kedy som si pichala injekcie. Musela mi pri tom pomáhať mama a partner. Tu som úplne zlyhala, podcenila som, že sa injekcie bojím…. Inak som bola v poriadku, sama som si zorganizovala toto obdobie tak, aby som nemala skúšky, dôležité povinnosti. Posledné dni stimulácie som pociťovala trochu únavu a pobolievalo ma brucho, večer som mala mierny opuch na nohách.

Mala si pred samotným odberom vajíčok strach?

Nie. Cítila som sa normálne, ako keď ideš k lekárovi. Samozrejme pred aneztézou mám rešpekt, ale bolo upokojujúce vedieť, že je iba krátkodobá, trvala asi 15 min. Dôverovala som lekárovi, potešilo ma, že interné vyšetrenie pred anestéziou bolo v poriadku.

Ako hodnotíš svoje rozhodnutie s odstupom času? Čo si získala, čo si stratila?

Získala som potvrdenie, že nie som nositeľkou žiadneho zo 400 sledovaných genetických porúch… Takéto vyšetrenie je veľmi drahé, nevykonáva sa bežne ani v čase, keď chceš vlastné dieťa. Spoznala som samu seba, že viem prekonať trochu telesnej nepohody, ktorej som pár posledných dní stimulácie čelila. Neviem ako celá procedúra dopadla, lebo darovanie je anonymné, ale bola som na seba pyšná, že som možno niekomu pomohla.

Považuješ finančnú náhradu za dostatočne vysokú za stratu času, a všetky tie vyšetrenia, ktorými si prešla?

Myslím, že áno. Je to slušná odmena za preplánovanie privátnych aktivít , krátkodobé prehodenie priorít a fyzickú záťaž.. Nič ma nediskvalifikovalo dlhodobo.

Uvažovala si prípadne o opakovanom darovaní vajíčok?

Momentálne nie, mám plný kalendár študijných a pracovných povinností. Do 35 roku mám však ďaleko, nikdy nevieš, kam ma život zaveje (smiech.. ) Skôr ma napadlo, ak by som do vtedy nemala vlastné deti, alebo naplnený vzťah, viem vďaka darovaniu o možnosti „social freezing“, teda zamrazenie vlastných vajíčok.

Povieš niekedy niekomu choď a daruj?

Ak by na to prišla debata tak áno, nie je to žiaden problém.