Miriam

Z listu pani Miriam:

… od malička som na otázku, čím chcem byť, odpovedala – mamička. To som vtedy ešte netušila, že to nemusí byť také jednoduché. Vydávala som sa pomerne mladá za trochu staršieho partnera, ale dlhšiu dobu sa nám nedarilo. Moja gynekologička ma vyšetrila, ale nenašla žiadnu zjavnú príčinu. Manžel sa vyšetreniu dlho bránil, aj som sa naňho veľmi hnevala, keď mi vysvetľoval svoje dôvody.

Napätie v rodine sa vystupňovalo, keď sa obom mojim sestrám narodili krásne zdravé deti.

Keď manžel videl, ako sa trápim, nakoniec súhlasil, že keď na tom tak trvám, pôjde so mnou aspoň na nezáväznú konzultáciu ku nejakému špecialistovi z reprodukčného centra. Tak sme šli spolu do SPLNu. Bála som sa, ako to dopadne, lebo môj muž bol veľmi nervózny. Nakoniec, ale všetko prebehlo celkom hladko. V sanatóriu bola príjemná atmosféra, pán doktor nás hneď prijal a v kľude sa s nami porozprával. Bol taký ľudský a príjemný, dokonca aj vtipný, že som nespoznávala môjho muža, aký bol zrazu otvorený a zhovorčivý. Pán doktor mu vysvetlil, že bez jeho spolupráce sa nikam nepohneme.

A keď sa manžel pozrel ponad stôl na nástenku, kde bolo more fotiek s rozkošnými bábätkami, čo sa narodili s pomocou týchto odborníkov, už sa vôbec nebránil a ešte v ten deň si dal urobiť základné vyšetrenie spermiogramu.

Výsledky neboli veľmi priaznivé, ale aspoň sme sa dozvedeli, kde je možná príčina nášho márneho snaženia. Pán doktor nám vysvetlil, čo sa v takýchto prípadoch dá robiť a aký bude ďalší postup a nechal na nás, ako sa rozhodneme. Samozrejme, že sme šli do toho, lebo bolo jasné, že ďalšie vyčkávanie na zázrak je len stratou času. Doma sme sa v kľude o tom všetkom ešte porozprávali a nakoniec sme do toho šli. Netvrdím, že bolo všetko príjemné, keď si dnes s mužom spomenieme, ako mi pichal hormonálne injekcie, aj sa spolu nasmejeme 🙂 …

Ale poznali sme cenu toho všetkého a to teraz nehovorím o eurách, ale o našom malom chlapčekovi, ktorému som dala meno po ockovi, aby bol odmenený a hrdý na seba, že našiel v sebe cestu prekonať  svoju  vlastnú tvrdohlavosť a hlúpe predsudky.

Ďakujeme pánovi doktorovi Igorovi Lazarovi, ako aj celému kolektívu SPLNu, a ja tajne dúfam, že si dáme ešte repete 🙂 .